Práve v čase, keď sa oňho vážne pokúšala chrípka, nám spevák Dan Hůlka porozprával o novom cédečku. Prezradil aj, prečo to s ním majú ženy ťažké, a dozvedeli sme sa, že na javisko nevyjde bez panáka. Sľubujete, že vaše nové CD budé iné. V čom? Dopodrobna vám to asi nepoviem. Produkuje ho Michal Pavlíček a väčšinu hudby naň napísal on, autorkou štyroch piesní je Míša Poláková (zhodou okolností sedela pri vedľajšom stole, pozn. red.). No a texty sú od Jana Saharu Redla. V čom to bude iné? Asi úplne vo všetkom. Nič podobné som doteraz nerobil. Chceli sme vytvoriť moderné pesničky, to zistíte, keď si ich vypočujete. Michal raz v súvislosti s novým CD použil výraz psychedelický pop, ale neviem, či je to výstižné. Poviem len, že sme sa pohrali so spojením veľkého symfonického orchestra a modernej kapely. Michal nahral gitary a ja všetky vokály. Nikto iný okrem mňa a Michaely Polákovej tam nespieva. Od vydania toho posledného sa vo vašom živote veľa zmenilo... Samozrejme. Môj vývoj by sa mal premietnuť aj v novej hudbe. Keď som robil prvú platňu, bol rok 1996, pristupoval som k veciam inak. Aký ste boli vtedy? Mal som menej skúseností, životných, muzikantských aj divadelných. Odvtedy som bol na mnohých cestách. To, čo sa okolo človeka deje, naňho pôsobí. Nedávno ste strávili dva mesiace v Thajsku. Máte na svojich cestách kontakt s hudbou? Iste, kdekoľvek som, snažím sa naučiť niečo o muzike toho národa a krajiny. Ale žiadne „etno“ v mojej tvorbe nehľadajte. Prečo vlastne cestujete? Okrem spievania a hrania divadla je to tá najúžasnejšia vec, ktorá ma v živote mohla stretnúť. Zábava, dobrodružstvo, poučenie. Na každej ceste človek získa skúsenosti, ktoré by nikdy nemal, keby sedel doma na zadku. S tým sa nedá nič robiť. Cestovanie je dobré a čím ďalej zaujímavejšie. Samozrejme, sú ľudia, ktorých to nebaví, vyhovuje im domáce pohodlie a pokoj. Ale mňa cesty napĺňajú pocitom šťastia. Boli ste niekedy na klasickej letnej dovolenke? Pláž, opaľovacie krémy, kúpanie v mori, pamiatky... Na pláži som ešte nikdy neležal, bohužiaľ ma to nudí. Ani si nespomínam, že by som sa niekedy cielene opaľoval, že by ma niekam dopravili, ubytovali v hoteli s polpenziou, ráno odviedli na pláž a večer vyzdvihli. To by som pravdepodobne nepredýchal. Vraj vás pred rokmi nepustili do Tibetu, lebo ste nepriateľom čínskeho ľudu. Stále to trvá? Tento rok som ešte nežiadal o víza, niekedy v lete by som však chcel. Takže uvidím, aká bude situácia. Pri minulom pokuse mi povedali, že som nepriateľom ľudu a strany. Aký máte z toho pocit? (Smiech.) Žiadny. Neviem si predstaviť ani stranu, ani čínsky ľud. Veď je to miliarda ľudí. Ale rozhodne nie som ničí nepriateľ. Keď niekoho neobľubujem, tak sú to komunisti, ale s nimi normálny bežný Číňan nemá nič spoločné. Ako vyzerá vaše balenie? Úplne jednoducho. Záleží na tom, kam idem. Ak je to more, zoberiem potápačský výstroj a k tomu len zopár vecí. Pri vode toho veľa netreba. Inak, balím sa vždy ráno pred odletom. No ak sa chystám do Himalájí, všetko trvá dlhšie, lebo potrebujete strašne veľa vecí. Poistíte sa pred cestou? Bez poistenia by sa človek na niektorých miestach nedovolal pomoci. Navyše, ak sa vám niečo stane, nepoisteného vás to vyjde pekelne draho. Ja mám dvojaké – obyčajné cestovné a potápačské. Keď sa rozhodnete zmeniť svoj imidž, konáte inštinktívne, alebo vám pri tom niekto radí? V mojom slovníku slovo imidž nehľadajte. Nezamýšľam sa nad tým. Chodím oblečený a ostrihaný tak, ako sa mi práve chce. Aby mi bolo príjemne. Režiséri proti tomu neprotestujú? Určite nikto nečakal, že z čarodejníka Mordreda bude blondiak. Radšej to nikomu vopred nehovorím. (Smiech.) Ale myslím si, že žiadny režisér proti tomu nemôže namietať. Pokiaľ ide o muzikál Bedári, nosím v ňom parochňu. No a Mordredovi v Excalibure sa to hodí, holá blond hlava a hrozne zlý, úchylný chlapík – to k sebe ide, nie? Teraz som na javisku jediný so svetlou hlavou. A čo Michael Kocáb? No áno, ale z tých záporákov som tam len ja. A dosť trčím. Nerozmýšľali ste o tom, že by ste založili klub ľudí s dobrovoľne blond vlasmi? Zatiaľ nie. Ste človek zmeny. Myslíte, že je to povaha vhodná do manželstva? Ťažko povedať. Záleží na tom, či má aj ten druhý partner podobnú povahu. Ak je rovnaký, baví ho cestovať a nechce sedieť na jednom mieste, fajn. Ale ak chce ostávať doma, časom to zrejme bude robiť problémy. A aké to máte vy? S čím? Chápe manželka vaše cesty? Áno. Vezmete ju občas? Niekedy áno, niekedy nie. Sú pre chlapa dôležité pánske jazdy? Určite. Predsa len, keď sú chlapi bez ženských, inak sa správajú, hovoria inak a o iných veciach. Sprevádzate niekedy manželku pri nákupoch? Nevieme si to totiž predstaviť... Občas nakupovať musím, ale neteší ma to. Keď som u nás doma na vidieku v malom obchodíku, všetci ma tam poznajú a je to tak trochu susedská záležitosť. Tam chodím do obchodov celkom rád, ale obchodné domy ma desia. A čo nákup dámskych šiat, kozmetiky? Tak to som asi nerobil ešte nikdy. Majú s vami ženy ľahký život? Závisí od toho, z akého uhla sa pozeráte. Ale myslím si, že nie. Prečo? No, mám veľa práce, mnoho ľudí okolo seba, nikdy nie som doma. Žijem v strese a strašne rýchlo. Nie je to ľahké, ale ani tragické. Na takýto život si musí človek zvyknúť. Nemáte občas chuť so všetkým „seknúť“? S prácou? To ani nie, iba občas príde veľká únava a nedajbože ešte choroba, tak to by som aj... Ale potom mi to pripadá ako rúhanie. V našej brandži nie je žiadna istota, buď pracujete, alebo nie. Takže máte toho nad hlavu, ste unavený a nadávate, ale príde obdobie, keď sa nič nedeje, vy by ste aj robili, až by ste plakali, a nie je čo. Tak si tú našu prácu musíme trošku vážiť. Myslíte niekedy na to, čo by bolo, keby ste neboli skúsili konkurz na rolu Draculu? Zrejme by som spieval v opere. Ťažko povedať, či tu, alebo v zahraničí. Zažili ste pocit, že vám sláva stúpla do hlavy? Ani nie. Snažil som sa ustrážiť. Pomohli mi aj kamaráti, ktorí ma zakaždým usmernili. Nevravím, že som bol vždy skromný. Jednoducho, keď človek začne o sebe veľa premýšľať a má za sebou zopár úspechov, musí sa aj nasilu prinútiť, aby ostal nohami na zemi a „nepodělal“ sa sám zo seba. Ak sa neudrží, všetko môže ísť do hája, a navyše, vyzerá to strašne trápne. Párkrát som to už videl. Vraví sa o vás, že sa nebránite „príjemným veciam“, ktoré tak trochu súvisia so šoubiznisom. Išli by ste na pódium pod vplyvom alkoholu alebo drog? No, myslím si, že dať si pred predstavením panáka, ak bude len jeden, nie je nič zlé. Prekrví to sliznicu hlasiviek. Ale ísť na javisko opitý, to by bola veľká chyba. Je to nezodpovedné voči divákom, a aj voči kolegom. Ľudia si zaplatili za normálne predstavenie a pochybujem, že ich zaujíma niekto, kto sa tam potáca. Javisko je nebezpečné, môže sa tam čokoľvek stať. A motať sa tam opitý... Videli ste v takom stave svojich kolegov? Zopárkrát, ale vyslovene opitého človeka, s ktorým boli problémy, iba raz, a aj to veľmi dávno. Ako vravím, panáka pred predstavením si dávam skoro zakaždým. Veď je to rituál. Kedysi som to „odkukal“ z filmu o Enricovi Carusovi, ktorý do seba pred vystúpením vždy kopol whisky. Človek vie, čo si môže dovoliť. Niekto by nezvládol ani toho panáka. Vraj nemáte rád javiskové choreografie. V tom by vám mohla pomôcť vaša manželka Libuše, nie? Pochybujem. Žiadne tanečné hodiny asi nebudú. Aké vlastnosti na svojej manželke obdivujete? Tak a teraz sme sa dostali k otázkam, na ktoré nikdy neodpovedám. Fakt to nemám rád a určite nebudem v novinách rozoberať vlastnosti svojej manželky. Ona je na tom podobne? Do rozhovorov sa nehrnie – obaja máme s novinármi veľmi zlé skúsenosti. A náš názor je rovnaký. Súkromie sa nazýva súkromím preto, lebo je to súkromná záležitosť. Vizitka Meno: Daniel Hůlka Vek: 35 Povolanie: operný a muzikálový spevák Manželka: tanečnica Libuše Haraštová (23) Nálepka: čarodejník, temný gróf Zvláštne znamenie: stal sa hviezdou „za jednu noc“, keď na premiére Draculu zaskočil za chorého Dana Landu Zaujímavosť: je pacifista – nebol na vojne, ale vlastní zbrojný pas Obľúbené jedlo: kurča na každý spôsob Najnovšia klebeta: z Thajska do Čiech „priviezol“ vírus vtáčej chrípky

Soňa Košíková
tvtip@tvtip.sk